Expedícia MAFA 2016 (Malá Fatra)

29. august – 1. september 2016

Členovia expedície: Juraj Veselý, Marián Jankovič

pre všetky fotky z expedície klikni sem

DEŇ PRVÝ

Pondelok, 29.8.2016
Trasa: Biely Potok – Chata na Grúni
Vzdialenosť: 15,1 km. Čas: od 7.45 do 20.00 hod. (spolu 12.15 hod. v teréne)
Prevýšenie: 2 655 m. Z toho stúpanie 1 530 m a klesanie 1 125 m
Nocľah: Chata na Grúni

Záznam z palubného denníka:

0:58 a zacinam mat pocit, ze som pripraveny. Oblecenie zabalene, rano doplnim esus a mozeme vyrazit. 1:27 je cas ist spat. Budik nastavujem na 4:00 hod. Pocas dna potrebujem vybavit dva dolezite maily. To len aby som nezabudol. Pospal som si 2,5 hodiny. Rano vsetko podla planu …az do momentu, kedy mi Veselko vola, ze je pred domom. Upsss, je uz 4:30. Prisiel presne podla dohody. Nestiham. Zacina sa boj s casom. To uz ma povzbudzuje aj tatko: „to nestihate, budete letiet ako blazni, z kukurice vam zverina vybehne…“. Vak cez jedno plece, fotak, satka, okuliare, rajciny, slivky, slapky, palice, sedak, skoby, sacky, vesta a pivo – toto vsetko v rukach. Vazil som do 107 kg nalozeny. Na samotnu batozinu to vychadza nieco cez 20 kg. Sadam do auta, Veselko za volantom, Majca (Veselkova sestra) ako spolujazdec. Auto sa pohlo 4:44. 5:15 nam odchadza rychlik z TN. Vnutorny stres, svietim si vzadu mobilom, balim. Zacina mi byt zle, Veselko tlaci 130 km/hod., v TN dve cervene na semaforoch, auto zastavilo, rozleteli sa dvere, utekam prvy kupit listky, pani pri okienku ma upozornuje ze o minutu nam to odchadza z dvojky nastupista. Veselko drzi stanicne dvere, bezime ako o zivot, kricim pred vchodom do podchodu na vypravcu, aby nam pockali. Nastupili sme do vlaku a ten sa pohol. Sedime vo vozni pre mamicky s detmi. Veselko ponuka jablcko, ja sa vydycham a otvaram pivo. Uz sme v klude. Vezieme sa. V Ziline na stanici riadny ruch takto z rana, presuvame sa peso smerom na autobusovu stanicu. Spominame na skolenia v h. Polom, prechadzame okolo zastavky kde som cakaval na trolej smer intraky Velky Diel. Na stanici sme zhliadli taxikarov, tak som sa pustil do vyjednavania. Ceny som si predtym zmapoval na webe. Chceli 30, bol som ochotny dat 20, dohodli sme sa na 25. Ako v Turecku 🙂 7:15 sme na znacke, v h. Diery davame kavu, po jednom, posledne upravy vystroja a o 7:45 vyrazame do terenu. Cesta dierami nam trochu preverila kondicku a hlavne lytka. Vody dost, lavky a rebriky zrenovovane, zastavili sme sa aj v bufete – asi tak v strede celej tiesnavy – no nebol este otvoreny. Cestou spominame na casy, ked sme tu boli spolu velka partia…este z cias nasho spolocneho posobenia v poradenstve. Pripajam aj dokumentacne foto:

Je tu nadherne. Dokonca az prebytok …zial ludi. A to je asi jedina skvrna na celom vystupe. Po 10tej prichadzame do sedla pod Tanecnicou. Okrem nas tu bufeti tak do 30 turistov. Je nadherne, slnecno, tricka davame dole, vyzuvam tiez topanky a ponozky, susime, davame po jednom, svacinku co mi tata pripravil a pivecko. Robim spolocne foto partii od vedla, prestriedame sa a uz mame spolocnu fotku s Malym Rozsutcom na pozadi aj my. O 11tej vyrazame do sedla Medzirozsutce (1 200 m.n.m.). Posielam sms na Chatu na Gruni, aby s nami pocitali. Zaciname stupat na Velky Rozsutec, slniecko nam trochu stazuje vystup, potime sa a lapame po dychu. Turistov je na chodniku vela, mame za sebou aj malu krizu, idem z chodnika bokom, pozriet si kvociac Stoh a sedlo Medziholie :-), Veselko zatial pochilloval, stupame dalej, prichadzaju retaze a zapcha na turistickom chodniku, spotene ruky sa po retaziach smykaju, rukavice by padli vhod. Najvyssi vrch (1 609 m.n.m.) nasho prveho dna hrebenovky dobyjame o 13tej. Davame spolocne foto, mali sme stastie, ze pri krizi sme sa na moment ocitli sami. Chvilu po nas uz sa tam fotila partia cez 15 turistov. Fuka vietor a zacina sa aj zatahovat, vynimocne nedavame ani vrcholovy a zaciname klesat do sedla Medziholie (1 185 m.n.m.). Zapcha pred nami, tiez za nami, spomenuli sme si az teraz, ze tuto trasu uz v nohach mame a to nam dodava sil, cestou dole miname partiu pokerovanych dievcat, pohlad na ne posilnil nasu moralku, prichadzame do sedla o 14:14, pozerame na Stoh a vyzera to na dazd, rozhodli sme sa pockat, oddychnut, zvazit dalsi postup. Vsade naokolo prsi, iba tu nie. Nalada v time je zatial dobra, davame si svacu, palenku a pivo. Okolo nas postupne prechadzaju turisti, ktorych sme cestou do sedla minali, vracaju sa spat, vyhnal ich dazd, niektori aj behom. To uz zacina prsat aj nam, davame na seba prsiplaste, prekryvame batohy a skryvame sa do lesika nad sedlom v stene Velkeho Rozsutca. Debatujeme, pozorujeme dazd, cez sedlo prevalujuce sa hmly, spominame na stare zlate casy. Po cca dvoch hodinach dazd ustal, vyrazame traverzom popod Stoh, o nieco viac ako dve hodiny by sme mali byt na chate. Stoh zial nedame. Od sedla az po Chrbat Stohu nestretame na chodniku ziadneho turistu, brodime sa blatom, prechadzame cez malincie az na hreben. Tu zazivame moment, po ktorom sme obaja tuzili uz naozaj velmi dlho. Oproti na bubne Stohu som zbadal medveda. Nebol som si isty, tak ho ukazujem Veselkovi, ten mi dava za pravdu. Hned si pripijame, selma je v dostatocnej vzdialenosti. Plni nadsenia smerujeme na Poludnovy Grun (1 460 m.n.m). Cestou je veterno, no priamo na vrchole sa zrazu vycasi a pred nami sa otvaraju krasne scenerie. Fotime o sto-dvesto, davame si „na partizana“ posledne Veselkove pivo, vodu nemame obaja uz cca 30 minut, napriek tomu si vychutnavame uzasne podmienky a po celom dni aj samotu. Caka nas zostup dole. Kolena nam po celom dni slapania hore a dolu uz davaju najavo svoje opotrebenie. Teren je mokry, cierna zjazdovka, zostupujeme opatrne, no idem aj po zadku, na zaver dna dost zaberacka takto prudko dole. Na chatu prichadzame tesne pred 20tou, trochu od blata, chatarka nas privitala so slovami, ze by sme boli trapni, keby neprideme v takomto pocasi poriadne zablateni, davame si cesnacku a pivo, chata je dobre vykurena a riadne nas rozpaluje, taky prijemny utlm, ideme sa ubytovat, mame dvojku s poschodovou postelou, vlastne umyvadlo a pitnu vodu, na prizemi spolocne toalety, sprchy, susice na topanky (a ponozky). Sadame opat pri vycap a davame orosene, jedno, druhe, tretie, stvrte…a vedieme pri tom dolezite debaty. Poberame sa odpocivat k nam na poschodie, este sprcha, v perinach pisem posledne slova do palubneho dennika a o 23:30 zhasinam svetlo.

pre všetky fotky z expedície klikni sem

DEŇ DRUHÝ

Utorok, 30.8.2016
Trasa: Chata na Grúni – Chata pod Chlebom
Vzdialenosť: 7,0 km. Čas: od 11.43 do 20.00 hod. (spolu 8.17 hod. v teréne)
Prevýšenie: 1 229 m. Z toho stúpanie 837 m a klesanie 392 m
Nocľah: Chata pod Chlebom

Záznam z palubného denníka:

O 7:30 budicek, na izbe mame napriek pootvorenemu obloku horko, pretieram oci, davam si vodu a preberam sa postupne k zivotu, citime opotrebovanie materialu, svaly su stuhnute, o 8:00 schadzame z poschodia dole, v spolocenskej miestnosti sme sami, cajik, prazenica, dzem s maslom a chlebom, pripajaju sa dvaja anglicky hovoriaci turisti a dvaja chlapi spoza rieky Moravy s detmi, obaja po dve a obaja komplet par (chlapec aj dievca), dopriali mamam oddych. Vonku je zastrete a mokro, no malo by sa to v priebehu dna rozist. Do 10tej odovzdame izby, dame kaficko a hned v uvode nas caka poriadna zaberacka, 490m/1600m (vyska/dlzka), cierna zjazdovka, bude to smykat, no ked sa dostaneme hore na hreben, uz to bude easy, dnesnym vrcholom bude dosiahnutie nedalekeho Chlebu a odtial sa uz iba presunieme na chatu, kde budeme chillovat aj nocovat. Je 11:12 a my sedime stale na chate, debatujeme s chatarkou, ponuka nam miestnu specialitu – Grunovku – borovicku s horcom, nemozme odmietnut, davame tiez capaka…rovno druhe a …dost. Cez oblok na protilahlom svahu vidime past sa dve srny, postupne na chatu prichadzaju viaceri „sviatocni turisti“ – rodiny s detmi. 11:43 zaciname sa obuvat do svahu, tempo primerane, priebezne odfukujeme, miname niekolko „turistov“, ktori sa na hreben – do Snilovskeho sedla – vyviezli lanovkou, smerom na Chleb presli po hrebeni par metrov a tadialto schadzaju do Stefanovej alebo Horneho dvora. Na Poludnovy Grun prichadza Veselko o 13:10, ja 6 minut po nom, mame najtazsi usek dna za sebou, hladame zakryt pred vetrom, kde sa zlozime a pochillujeme. Sedime, kochame sa vyhladom na okolie, zamracilo sa a zacal fukat studeny, obliekame dlhy rukav, dobra nalada nas neopusta, dotiahli sme Veselkove jablcko a plynulo prechadzame na moj horec. Davame si tiez svacu, bufetime nakoniec skoro dve hodinky, vybavujem sluzobne hovory, opat sa kochame krasnym vyhladom na Rozsutce a obdivujeme okolie, aj turistov je uz pomenej, teraz je to to prave orechove. Pustame sa do hrebena, postupne prechadzame Steny, ich severny vrchol 1 535 m.n.m. a juzny 1 572, miname chlapca v modrom, oslovuje ma „dobry den“, chalan mal chlpatejsie lytka ako ja, zub casu vsak nezastavis. Stretame turistov, ktori nam nukaju listky na lanovku, zakupili si obojsmerne a na hrebeni sa rozhodli, ze zidu aj po svojich. Prechadzame cez sedlo za Hromovym a tesime sa na vrchol dna – Chleb (1 646 m.n.m.), uz z dialky nas zaujal svojou clenitostou, taky nejednoznacny. Je zastrete a fuka silny vietor, hladame zavetrie, no nedari sa nam, ako keby sa tu vietor otacal neustale o 360stupnov, kratka zastavka, posilnujeme sa, vtom zbadam skratku na chatu pod Chlebom. Hovorime si, ze „kazda skratka trva velmi dlho“, no aj tak sa mi podarilo nakupit Veselka, schadzame od Chlebu priamo k chate, mimo znacku, vychodeny chodnik najskor priam bil do oci, postupne sa vsak stracal, az vyustil do hustej kosodreviny. Od lucky pod nou nas delilo snad 50 metrov, no nikdy v zivote som nemal take pochopenie pre prislovie „tak blizko a predsa tak daleko“ ako prave teraz. Bolo vidiet, ze v minulosti bola cesta aj udrziavana, no dnes uz zial nie. Tak prerazam cez konare ihlicnanov, miestami vaham ci ist dalej, no vratit sa by znamenalo priznat omyl a stratit niekolko minut naviac, tak busim dole co to da a povzbudzujem Veselka, lucka uz je na dosah, huraaa …sme z toho vonku :-). Hladame vhodne miesto na usadenie sa, kde bude bezvetrie, makko a sucho pod zadkom. Taham Veselka intuitivne na juznu stranu hrebena, su tu cucoriedky aj brusnice, davame po pive, no je tu chladno a veterno, trasiem sa od zimy, Veselko ma bundu a je v pohode, mne sa nechcelo obliekat. Dari sa mi prehovorit ho na dalsiu skratku – kolmo dole na turisticky chodnik, smerovnik Kopiska vidime a je priam na dosah. Cestou k nemu davam v cucoriedkovisku najskor dvojity odpichnuty Rittberger a kratko za nim nasleduje aj Axel, na chodnik schadzam s ubolenym zapastim a laktom, neskor uz citim aj rameno, potvrdzujeme si ze „kazda skratka trva naozaj velmi dlho“ …a niekedy aj trosku boli, tesime sa uz na chatu pod Chlebom, stretame tu opat mladych nemcov, ktori stanovali aj pri chate na Gruni, obsluha nas milo prekvapi, vycari usmev na tvari, je tu plno, capuju aj Bernard 12, sme dojati, mlada chatarka nas ubytuje na izbe Chleb – naproti izbe Krivan. Na 12m stvorcovych su ulozene tri 3-poschodove postele, teda spolu 9 lozok, 5 uz je obsadenych, berieme si dve lozka pre seba, obaja na druhom poschodi, navliekame obliecky, zacina ma rozpalovat, beriem so sebou penazenku a baterku, objednavame si u mladej chatarky pivecko, jedno, druhe, tretie… postupne sa turisti vytracaju do stanov a na izby, zostavame sami s chatarkami a jednym parom, co priniesol nejake zasoby zdola. Na sprchu to uz nevidime, iba mlkvo sedime, vychutnavame atmosferu, Veselko uz dopisal svoju osobnu vsuvku do palubneho dennika (k zhliadnutiu bude iba pre par jedincov v nasich dvoch fotoknihach), pozical si pero a papier, chystame sa prejst do izby za ostatnymi, v tom nas chatarka oslovi ci si nedame po horci, tak si davame a prisadneme si k nim, rozpravaju nam preco musia mat bar oficialne zatvoreny uz o 22hej, v minulosti tu mali ostaru, majitel je vraj rovnaky aj na chate pod Suchym, vsetci sa zberaju spat, zostavame posledni, zhasiname o 0:30.

pre všetky fotky z expedície klikni sem

DEŇ TRETÍ

Streda, 31.8.2016
Trasa: Chata pod Chlebom – Chata pod Suchým
Vzdialenosť: 13,4 km. Čas: od 10.00 do 20.00 hod. (spolu 10.00 hod. v teréne)
Prevýšenie: 1 711 m. Z toho stúpanie 683 m a klesanie 1 028 m
Nocľah: Chata pod Suchým

Záznam z palubného denníka:

Budik mam nastaveny na 8:30, no nedari sa mi ho dockat, budim sa uz o 6tej, na izbe je ruch, vsetci sa uz vypratali, aj tato s detmi, aj jeden starsi par, je 7:11 a na izbe uz sme iba my dvaja, do 8mej treba vypratat a vyzliect navlecky, priamo z postele mam krasny vyhlad na Chleb, len chrumky vytiahnut z ocu, od skoreho rana sa do svahu pod nim opiera slniecko. Po rannej hygiene a caji vychadzame pred chatu za stol, davame si capaka a ranajkujeme, prihovara sa nam jeden turista (neskor zistujem, ze ide o Luba) a pyta sa odkial ideme, davame sa do debaty a idem po druhe capovane, chatu prave zacinaju pratat, bude cca 30 minut zatvorena, chatarka to dava dost nevyberane najavo kazdemu, kto vkroci, z debaty s turistickym parom vyplynulo, ze Lubo je zo Senice a Janka z Nitry, po niekolkych minutach spontanne nahlas poviem „Nitra …tak ty si nitranka Janka. Tam sme boli dva mesiace dozadu na svadbe“. Ona na to „Komu? …ak by som nahodou poznala?“ Hovorim „Majke D.“ a ona „Co? Ved tam som bola aj ja“. Ja „Co? To nemyslis vazne? Majka D. a Pali S.?“ Svet je maly :-). O 10tej vyrazame z chaty do terenu, mame pred sebou vyslap do Snilovskeho sedla (1 524 m.n.m.) a potom nas caka najvyssi vrch expedicie Velky Krivan, slniecko sa nam opiera do chrbatov, uz na chate nas zachranila Janka, ktora nam pozicala opalovaci krem, tak sme si namazali aspon tvar, cestou do sedla miname niekolko turistov a ked sem dorazime, zistujeme, ze je tu uplne iny svet, lanovka na hreben vyvezie naozaj kadekoho, mozme tak sledovat „turistov“, ktori sa bez vhodneho oblecenia a vody vydavaju pod paliacim slnkom tiez na Krivan, jedna pani naklada celou cestou svojmu chlapovi „Co z toho moze niekto mat, ze vylezie niekde na kopec?“ a pod. Pripomina nam to tu tak trochu „Vaclavak“ ako sa zvykne hovorit, o 11:15 sme dorazili na 1 709 m.n.m. sa tyciaci Velky Krivan, vrchol nasej expedicie, robime dokumentacne foto a praceme sa odtialto rychlo prec, je tu mrte ludi, cez hranu Velkeho Krivana prechadzame smerom na zapad dalej po hrebeni, kusok nizsie si rozkladame vedla chodnika – z juznej casti hrebena – bufet na trave s vyhladom na Velky Krivan, v tejto casti je uz „turistov“ o poznanie menej, viaceri z nich vsak prechadzaju hrebenom „iba“ po Maly Krivan a potom sa vracaju nazad do Snilovskeho sedla a lanovkou opat do bezpecia. Zacinam citit hlad, kedze na ranajky som si dal iba polystyren a slivky, davam si iontak, no to sa mi uz zacina ozyvat aj zaludok, nie som schopny dat do seba nic ine, Veselko je v pohode a uziva si dobre rozbehnuty den, dava pivko, druhe, horec …prvy, druhy, treti, stvrty. Zvysok nakupil od slniecka a uz bol vysmiaty, medzi tym sa pri nas zastavili aj nasi priatelia Janka a Lubo, chvilu pokecali a pobufetili s nami a potom pokracovali v ceste, slnko je az necakane silne a riadne nas pali, davam si cez hlavu satku, obaja uz citime spalene rypaky, skusal som do seba dat aj tuniaka, no bez sance, davam si teda horec a pivo, zacinam sa stavat na nohy, zaludok sa mi zda sa popravil, vyrazame o 13:40 smer Maly Krivan, na ostrom slnku sa nam po hrebeni kraca o cosi lepsie, kedze zo severnej strany aspon trochu prefukuje, prechadzame cez Pekelnik (1 609 m.n.m.) a sedlo Bublen (1 510 m.n.m.), miname niekolko vracajucich sa turistov do Snilovskeho sedla, pred finalnym vystupom na MK vidime na protajsom svahu zberaca cucoriedok, pouziva sa na to tzv. „cesak“, starsi pan vytrvalo pracuje zohnuty nad zemou pod paliacim slnkom, niektori zberaci vychadzaju pocas sezony relativne dost vysoko, do narocneho kopcoviteho terenu a daleko od svojich obydli, chcu si vsak zarobit na zivobytie alebo si iba privyrobit, okrem cucoriedok zberaju taktiez brusnice, no a nasinec si ich neskor kupi kdesi popri hlavnej ceste, v BN pod Rokosom (obchodny dom) ci v BA na Mileticke, chvilu oddychujeme, davame si po tycinke pre doplnenie energie a Veselko vytahuje aj miniklobasky. Zaciname stupat, ked sa obzrieme nazad, otvara sa nam uzasny pohlad na krivansku cast hrebena Malej Fatry s na pozadi vytrcajucim Velkym Rozsutcom, turistov uz stretame naozaj iba sporadicky, pred samotnym vrcholom prechadzame aj technickejsim usekom, takou hranou, hovorim Veselkovi, ze za zlych podmienok (napr. dazd, silny vietor a zla viditelnost) to tu nie je urcite nic prijemne a uz teraz mam poriadny respekt pri pohlade na ten padak smerom dolu, pred 16tou prichadzame pri mohylu na Malom Krivani (1 671 m.n.m.), sme tu uplne sami, mame skvele vyhlady na vsetky okolite pohoria, v tomto smere je Mala Fatra naozaj vynimocna, a aj dnesne podmienky nam priali, viditelnost bola bez obmedzenia …az kam ludske oko dovidi, robime si opat foto a vyrazame smer Suchy vrch s cielovou stanicou Chata pod Suchym, tu uz sme stretli naozaj minimum turistov, no uplne ina energia z nich vyzarovala, take „ciste duse“, jednoducho skutocni turisti, v sedle medzi Malym Krivanom a skalnatymi utvarmi konciacimi Suchym vrchom rozkladame opat bufet, moje telo konecne prijima aj nieco pevnejsie, davam si chlieb s pastetou Majka a horcom posilnujeme aj moralku, netusili sme este ako nam da zabrat tychto zaverecnych niekolko desiatok minut slapania, zo zaciatku teren celkom fajn, no neskor to uz zacalo byt doslova nebezpecne, opakovane po skalach hore a dole, na kamennej suti to dost smykalo, svoje uz v tejto faze prechodu zohralo aj opotrebenie materialu (rozumej hlavne nase kolena) a znacna unava, vycerpanie, kedze sme boli na nohach s 20kilovymi batohmi treti den a zrovna dnes nam mnoho sil odcerpalo aj neunavne slnko, prostredie je tu vsak nadherne, take divokejsie, nedotknute, skalne utvary od vymyslu sveta, z hrebena vidiet medzi ihlicnanmi male lucky a na nich polovnicke resp. pozorovatelske posedy, o 18tej sme dobyli aj posledny strategicky bod hrebena – Suchy vrch (1 468 m.n.m.), sme tu opat sami, slniecko uz zacina padat k horizontu, kochame sa vyhladom na okolie, nedaleko od nas pozorujeme v hustine past sa srnu, potom druhu a vzapati dalsie dve, do svahu sa im opieralo o tomto case uz prijemne hrejuce slniecko, davame si spolocne posledne pivo. Veselkovi dochadza voda, klesanie dolu k chate by malo trvat okolo 45 minut, zostup je opat tvrdy, strmy a na drobnych kamenoch ci korenoch aj smyklavy, staci mala nepozornost a…, prechadzame malou luckou a uz sme opat v lese, tu sme vyrusili srnu, ktora pred nami zuteka prec a „stekanim“ upozornuje aj svoje kamaratky, ze tadialto prechadzame, po pravej ruke vidime kusok nizsie od nas na skale symbol ukrizovania Jezisa a sosku Panny Marie, vychadzame na velku luku nad touto skalou, prichadzame k vleku, kde sa nachadza aj smerovnik, staci nam zbehnut zjazdovkou k chate, obaja uz citime vybite kolena, ja lave a Veselko prave, zhora uz vidime rozlozene stany Janky s Lubom a tiez mladych skautov z Nemecka, mohli mat tak po 17 rokov a ich instruktor mozno 20, absolvovali sme spolu celu trasu, aj ked oni na rozdiel od nas sa napr. Suchemu vrchu vyhli a znacne si tak prechod zjednodusili, no na rozdiel od nas, oni pri kazdej chate stanovali, zatial co my sme si driemkali na chate pod perinami, opat plati, ze na chatu prichadzame tesne pred 20tou, je uplne jedno ci som na dany den naplanoval 9 alebo 4-hodinovy prechod, vzdy sme to dokazali urobit za cely den a s prichodom na chatu o 20tej hodine. Ideme sa ubytovat, mlada chatarka nam dava kluc od izby c.6, kedze sme svorcovy (rozumej bez penazi), bude to dnes vecer bez polievky ci nebodaj inej speciality, musime odlozit na ranny caj a listok na vlak, v ZA uz vieme cash vybrat z bankomatu, Veselkovi hovorim, ze mam chut na 10tku, prislo mu to podozrive kedze pijem standardne vzdy 12tku, pyta sa „preco?“, odpoved je jednoducha“pretoze stoji 1,50 a 12tka 2€. Nesprchujeme sa ani druhy vecer po sebe, zeton na osprchovanie stoji 1€ (na chate pod Chlebom 2€) a mali by sme k dispo iba 12l vody, to je ako vedro/kybel, posedime este chvilu pri bare v spolocenskej miestnosti, Veselko prichadza z vonku po vyfajceni cigaretky v euforii, ja pozeram nase zajtrajsie spoje a hlavne cenu osobaku zo Strecna do ZA, tiez checkujem priebezny stav zapasu HC Slovan – HC Soci , fajne …vyhrali sme 3:1. Okolo 22hej sa presuvame na izbu, na stvorke izbe sme sami, Veselko si rozbaluje svacinu a dava oproti noci 2 konzervy tuniaka s chlebom, no a prekryje to este aj pastetou, ked to upratal, lahol si a po chvili uz odfukuje, okolo 23tej zhasinam lampas a budik nastavujem na 7:00.

pre všetky fotky z expedície klikni sem

DEŇ ŠTVRTÝ

Štvrtok, 1.9.2016
Trasa: Chata pod Suchým – Strečno, vlaková st.
Vzdialenosť: 7,4 km. Čas: od 8.30 do 11.13 hod. (spolu 2.43 hod. v teréne)
Prevýšenie: 870 m. Z toho stúpanie 80 m a klesanie 790 m

Záznam z palubného denníka:

Rano sa budim na Veselkov kasel uz par minut pred budikom, zostavam vsak pod perinou az do momentu ked zazvoni, vstavam a otvaram okno, vyhlad mame priamo na Zilinu a nizsie pod chatou vidime tiez „stanove mestecko“, niektori skauti spali tuto noc iba „pod sirakom“, obliekame sa a balime veci do vakov, umyvadlo s vodou priamo na izbe nam posluzilo, mame zarobeny iontak a tiez naplnene vaky s hadickou, v spolocenskej miestnosti si davame dobreho matoveho caju, sedime za stolom spolu s Jankou a Lubom, debatujeme, je cas vydat sa na cestu do civilizacie, medzitym uz na chatu zavitali aj prvi hostia, horski cyklisti, ti sa sem dostali najrychlejsie, je priblizne 8:30, lucime sa a zaciname po cervenej schadzat do Strecna, odtial nam ide o 11:13 osobny vlak do Ziliny, cestovny listok by mal stat 80 centov, mame teda aj rezervu na pivecko, dnes to vyzera opat na pekny slnecny den, rovnako ako vcera. Najskor prechadzame dlhsi usek takmer na rovnakej urovni bez prudsieho klesania, no vieme, ze uz cochvila to pride a my budeme musiet metre, ktore sme vystupali hore, niekde aj zostupat, prichadza to a kolena sa nam opat pripominaju, postupne stretavame mnozstvo turistov, dnes je statny sviatok – Den Ustavy SR – a viaceri sa rozhodli vyuzit ho na peknu prechadzku, drviva vacsina robi okruh cez Suchy vrch a chatu pod Klacianskou Magurou, z chodnika sa mi podarilo zaostrit aj na dubacik (hrib dubovy), dnes uz okolo neho presli aspon tri desiatky turistov. Vidime uz aj Vah a pocujeme svistat automobily, prechadzame okolo zrucaniny Stary hrad a vieme, ze najhorsie uz mame za sebou, prichadzame na lesnu cestu, tu uz vidime odstavene aj nejake auta, turistov alebo skor vyletnikov pribuda, no spolu s lesnym chodnikom mizne aj turisticke ahoj a nazdar, s viacerymi sa iba obchadzame, o 45 minut by sme mali byt v Nezbudskej Lucke a niekde v jej blizkosti by mala byt aj vlakova stanica, vychadzame z lesa, prechadzame popri Vahu, uz vidime aj zrucaninu hradu Strecno, sviznym krokom prichadzame do dediny, popri streke pravou stranou mimo znacku smerujeme na vlakovu stanicu, jej budovu obyva romska rodina a listky nam vydava pani vedla v krcme, ma tam na to taku specialnu prenosnu masinku, je 10:30, davame si orosene a cakame na vlak, prefrci zatial okolo nas niekolko rychlikov ale aj riadne dlhy priemyselny/nakladny vlak, par minut pred odchodom dorazili aj Janka s Lubom, zakupili si listky a podchodom uz spolu prechadzame na druhu kolaj, cesta do Ziliny so zastavkou vo Varine trvala asi 10 minut, hned potom ako sme vystupili, utekam k bankomatu vybrat peniaze, aby sme sa mohli obcerstvit a kupit si listky do Trencina, otvaram svoje puzdro Tru Virtu a pod kartami (OP, ZP, VP, debetna bankova karta) nachadzam poskladanych 90 €, zaroven si spominam, ze som si ich tu este vecer pred expediciou schvalne takto ulozil ako „rezervne“ riadiac sa starym dobrym prislovim „nie vsetky vajicka do jedneho kosicka“, takze cely ten cas sme mali so sebou v terene tychto rezervnych 90 eciek, no kedze sme o nich nevedeli, boli sme nuteni uz od chaty pod Chlebom optimalizovat, celkom dobra skola take „obmedzenie“, clovek inak uvazuje a aj kona, je 11:30 a rychlik do TN odchadza o 13:19, mame kopec casu, tak sa ho chystame vhodne vyuzit, Narodnou ulicou prechadzame na namestie k byvalemu Tuzexu, intuitivne sa vydavame ulickou vlavo smerom do kopca, okolie vnimame velmi intenzivne a hned sa nam vynara mnozstvo spomienok, na casi nasho spolocneho posobenia v poradenstve, ale aj tie moje osobne na casy skolske a Zilinsku univerzitu, motame sa ulickami a hladame vhodny lokal, zapadli sme do Zahradnej restauracie, kedysi sme sem chodievali na obed pocas skoleni, teraz si davame plzensku 12tku, potom vyvar a pecene kuracie stehno resp. vyprazane morcacie masko s ryzou, je tu fajn, premelie sa tu dost ludi, vo vnutri stretavam aj miestnu ikonu, pana ktory predaval Zilinsky vecernik, pamatam si ho ako to vzdy nahlas krical v ulickach centra a robil krik po detoch, co sa mu smiali, mal taky tarbavy krok a zvlastny prizvuk, no osobne mam na neho iba dobre spomienky a potesilo ma, ze ho tu aj s odstupom tych niekolko rokov opat vidim, mozno stale predava Zilinsky vecernik. Cestou na zeleznicnu stanicu ideme okolo stareho domu s napisom Kniharska dielna, spomenul som si, ze prave na tomto mieste som si daval presne pred 10timi rokmi viazat svoju diplomovu pracu, za ten cas sa na dome nic nezmenilo, cas tu zastal. Rychlik bol dost preplneny a mali sme problem najst si vhodne miesto na sedenie, kde by sme mali dostatocne sukromie, mohli si vylozit nohy a trochu oddychnut, nakoniec sme presli niekolko voznov, az sme narazili na kupe s jednou milou pani, prehodili sme s nou zopar slov a v Puchove sa rozlucili, na stanici v Trencine uz na nas cakala Lidunka, odviezla nas do BN, zazvonil zvonec a rozpravky bol koniec…