Recept: UTOPENCE á la MAJČI

Pivná sezóna vrcholí a nielen pre všetkých milovníkov tohto zlatého moku som sa rozhodol priniesť vlastný, osvedčený recept na skvelú pivnú pochutinu – UTOPENCE.

DSC_0101

 

SUROVINY pre nakladanie do 3,5l pohára:

  • Špekáčiky (2 kg – cca 15 ks)
  • Cibuľa (nevážil som ju)
  • Cesnak (1 hlávka)
  • Ocot (500 ml)
  • Olej slnečnicový (100 ml)
  • Korenie čierne (celé)
  • Korenie nové (celé)
  • Bobkový list
  • Soľ
  • Kryštálový cukor
  • Čili papričky
  • Kapia (paprika)

 

POSTUP:

Nálev si pripravíme hneď na začiatku tak, že do 750 ml vody pridáme 500 ml kvasného 8% octu, celé čierne korenie (10 zrniek), nové korenie (4 zrnká), bobkový list (postačí jeden, ktorý nalámem na menšie kúsky), dve čajové lyžičky soli a jednu čajovú lyžičku kryštálového cukru. Nálev privedieme do varu a následne necháme vychladiť.

Špekáčiky je potrebné najskôr zbaviť šupky. Jednak by v ústach vadila pri konzumácii, zároveň do nich takto lepšie prejde chuť pridaných korenín, nálevu – lepšie „nažijú“. Zároveň ich narežeme pozdĺžne (budeme do nich vkladať cibuľu) a jemne aj po stranách.

Cibuľu nakrájame na kolieska.

Špekáčiky ukladáme do pripravenej nádoby. Spodnú aj hornú vrstvu tvorí cibuľa, kapia, strúčiky cesnaku, čili papričky a celé čierne korenie. Ukladáme striedavo vrstvu cibule, kapie atď. a vrstvu špekáčikov. Nakoniec zalejeme vychladeným nálevom, pridáme zopár polievkových lyžíc slnečnicového (repkového) oleja a dobre uzatvoríme.

Pripravené utopence necháme odležať v tmavšej, mierne chladnej miestnosti minimálne sedem dní. Po otvorení sa mi osvedčilo skladovanie v chladničke.

Prajem dobrú chuť a na zdravie! 🙂

 

mj

Posted on by mj

Ako chutí Južná Morava…

Na jar roku 2012 som sa po prvýkrát vybral spoznávať krásy Južnej Moravy. Očarený, hneď po návrate som si povedal, že tak musím urobiť každý rok. Priznávam, nedodržal som toto predsavzatie. Vrátil som sa tam síce ešte na jeseň toho roku, no rok nasledujúci som si už cestu neurobil. O to viac som sa tešil teraz, keď sme spolu s Lidunkou na konci augusta podnikli výjazd vo dvojici.

Ubytovanie sme si rezervovali vo Valticiach, štandardnou cestou cez https://www.booking.com/s/13_6/07ef1fe3. Ak aj Vy využijete tento odkaz/link na rezerváciu akéhokoľvek ubytovania prostredníctvom booking.com, po skončení Vášho pobytu Vám vrátia 10% z ceny pobytu späť. Z penziónu, kde sme mali zabezpečené aj raňajky, sme následne podnikali výjazdy do širšieho okolia a miestnych pohostinstiev 🙂 Oplatí sa na Moravu vycestovať? Čo treba vidieť? Kde sa dá dobre najesť? U koho si požičať bicykle? Čítajte ďalej a dozviete sa viac…

pre všetky fotky z Južnej Moravy kliknite sem

Ubytovanie

Penzión Réva, Valtice

  • izby – moderne a veľmi vkusne zariadené, v sprche teplá voda bez obmedzenia :-)boo
  • raňajky – majiteľka je ochotná pripraviť podľa požiadaviek zákazníka, chlieb aj pečivo boli každé ráno čerstvé, šunka kvalitná
  • areál – parkovisko pre auto, romantické sedenie v záhrade, altánok,  hojdačka pre dvoch, gril, vínna pivnica atď.
  • majitelia – veľmi srdeční, hneď po príchode nás zobral pán majiteľ do pivnice, kde nás ponúkol domácou pálenkou – „meruňkou“, dali nám dobré tipy na jedlo, pitie, výlety a pod., pred odchodom sme od neho zobrali aj zopár fliaš vína z vlastnej produkcie, vlastnia necelý hektár viníc a víno robí „v malom“, no kvalitné – presne podľa našej chute

Po poháriku dobrého vínka hneď po ubytovaní

Vinařský dům Valtice, Nám. Svobody

  • vonku na terase priamo na námestí alebo vo vnútri v dome
  • príjemná obsluha, kvalitné víno – vinárstvo Jiří Kopeček

Požičovňa bicyklov

Huranakolo.cz

  • dobré bicykle za dobrú cenu, my sme boli spokojní
  • cenník, cyklotrasy a ďalšie informácie na webovej stránke

Cyklotrasa

Lichtenštejnské stezky

  • možností je mnoho, my sme stavili na istotu a vybrali sme sa tzv. Knížecí stezkou
  • mal som možnosť prejsť si túto trasu aj na pešo, no bicyklom sa mi to páčilo viac – za ten istý čas vidí človek ďaleko viac a dostane sa aj na miesta, kam sa nohám na pešo nechce
  • trasa nie je náročná, no celkom určite nie je vhodná pre každého. Za veľkú výhodu považujem, že si ju viete prispôsobiť svojim možnostiam a chuti.
  • cesta vedie cez všetky významné pamiatky Lednicko-Valtického areálu (Dianin chrám – Rendezvous, kaplnka sv. Huberta, chrám troch Grácií, Apollónov chrám, Janov hrad, Lednický zámok a park, atď.)
  • kochať sme sa tiež mohli nádherným prostredím, sústavou Lednických rybníkov, miestnym bohatým vtáctvom, vinicami…

Plavba loďou po rieke Dyje v Lednickom zámockom areáli

Plavby zámockým areálom

  • od Janovho hradu sme sa až k Minaretu (60 metrov vysoká rozhľadňa) viezli spolu s bicyklami loďou po rieke Dyje, čo trvalo cca 45 minút
  • takmer stojatá rieka, zasadená do lužných lesov, vytvára naozaj čarovnú atmosféru. Cestou sme videli niekoľko chránených druhov vtáctva, po brehoch mnoho rybárov a k tomu všetkému sme dostali aj výklad od kapitána lode.

Na večeru „Tatársky biftek“

Restaurace Valtická rychta

  • prvý dojem – poviem otvorene, že na prvý pohľad ma táto reštaurácia nijako neoslovila. Kriedou však mali na tabuli napísané, že robia Tatársky biftek, tak sme tomu dali šancu. A urobili sme dobre 🙂
  • obsluha – natrafili sme na mladého chalana, vyštudovaného ekonóma – inžiniera. Ako sme neskôr zistili, už pár rokov sa venuje tejto profesii a vidieť, že ho práca aj napĺňa. Lietal okolo nás, ale nielen, keďže podnik praskal vo švíkoch a aj všade naokolo sedeli hostia. Na tvári mal neustále úsmev, vyhovel všetkým naším požiadavkám, poradil, zastavil sa na kus reči. Ako zákazníci sme si tieto chvíle naozaj užívali.
  • jedlo – dostávame sa k samotnému vrcholu večera. Hneď po objednaní sme mali možnosť zvoliť si, či si chceme „tatarák“ namiešať sami, alebo to necháme na šéfkuchára. Vybrali sme si druhú možnosť. Po pár minútach už bol pokrm na stole – namiešaný „tatarák“, cesnak na potieranie a „topinky“. Nenapádajú ma vhodné slová na opísanie tohto zážitku. Uvediem iba, že na druhý deň resp. večer sme si dali repete 🙂

Výlet autom do Mikulova

  • Mikulov je od Valtíc vzdialený necelých 13 km, táto cesta sa tak dá úplne v pohode zvládnuť aj na bicykli
  • parkovali sme rovno pri centre a na cca 4 hodiny nás to vyšlo 40 českých korún. U nás v Bojniciach som naposledy platil tuším 5 euro. Sme teda oproti „moravákom“ o dosť popredu, no nie je nám čo závidieť…
  • prešli sme sa pomedzi renesančnými domkami až na námestie, v ktorého tesnej blízkosti je aj vstup na zámok. Neabsolvovali sme tu síce žiadny z ponúkaných okruhov aj s výkladom, no aj prechádzka ruka v ruke cez dostupné miesta a obhliadka zvonku nás dokázala uspokojiť.
  • kávičku aj s chutným zákuskom sme si dali v maličkej kaviarni zahalenej do popínavého brečtanu (alebo paviniča?) priamo na námestí, odkiaľ sme mali výhľad aj na ďalšiu dominantu mesta – Svatý kopeček. Nemohli sme odísť bez dobytia tohto pútnického miesta, ktorého územie bolo pre bohatý výskyt chránených a vzácnych druhov rastlín a živočíchov vyhlásené aj za prírodnú rezerváciu.

Večerná degustácia lokálnych vín

Vinotéka V Zámecké bráně

  • majiteľmi sú manželia Hradilovci, my sme mali tú česť s pani majiteľkou a môžem sa o nej vyjadriť iba pochvalne. Nevtieravo rozprávala o víne, ale aj o zážitkoch pri jeho konzumácii.
  • zákazníci si pri degustácii môžu vybrať z 36 fliaš vína, ktoré sú v daný večer pripravené. Majitelia sa do tejto vzorky snažia vyberať tak, aby bola zastúpená väčšina odrôd bieleho, ružového aj červeného vína.
  • na neutralizáciu chutí je pripravené pečivo a mlsné jazýčky si môžu pochutnať aj na chlebíku s masťou.
  • za veľkú výhodu považujem, že zákazník si platí za každú vybranú vzorku zvlášť a nie je tak ničím obmedzovaný. Dopredu postavený program degustácie predsa nemusí vyhovovať každému. Naviac sa tu môže pri výbere poradiť s erudovanou obsluhou.

Ako sme premrhali šancu na degustáciu vín v Salóne vín ČR

Národní vinařské centrum

  • Salón vín – ide o národnú súťaž českých vín. Najlepšie víno s titulom „Šampión“ je každoročne vyberané zo stovky vybraných vín. Degustačná expozícia týchto vín je celoročne otvorená pre verejnosť v pivničných priestoroch štátneho zámku vo Valticiach. Nemohli sme tieto pivnice obísť…
  • Na naše nemilé prekvapenie sme však v piatok po príchode zistili, že pivnice sú otvorené iba do 18:00. My sme dorazili desať minút pred osemnástou. A v sobotu sme odchádzali 🙁 O dôvod naviac vrátiť sa aj o rok…

Pri nepriazni počasia výlet do rakúskeho Laa an der Thaya

Therme Laa – Hotel & Spa

  • v sobotu nám pršalo a tak sme sa po odubytovaní vybrali do tohto rakúskeho strediska, vzdialeného 36 km od Valtíc smerom na juhozápad
  • za prijateľné ceny sme si tu dobre odpočinuli, vykúpali sa v termálnej aj slanej vode, nechali sa vymasírovať vodnými tryskami, prečítal som tiež pár strán z rozčítanej knihy (len pre zaujímavosť: Leo Babauta – Menej je viac)…
  • neznalosť nemčiny nie je bariérou, keďže obsluha v stredisku rozpráva aj po česky, v češtine je tiež webová stránka tohto zariadenia

Ako chutí Južná Morava…

+ chutné jedlo („tatarák“, grilované „cigáro“ – klobáska, steaky, atď.)

+ kvalitné pitie (víno, pivo)

+ dostupnosť (cesta z BN tak isto ako na Liptov, cca 150 km, niečo cez 2 hodiny)

+ srdeční a príjemní ľudia (netvrdím že všetci, no takáto je moja skúsenosť)

+ množstvo pamiatok (gro je sústredené priamo v Lednicko-Valtickom areáli)

+ cyklistické značené chodníky (v celej oblasti je ich na výber hneď niekoľko)

+ nádherné prostredie (úžasný je celý kraj, cez vinice až po jazerá s pestrým vtáctvom)

+ financie (na rozdiel od iných krajín na západ od nás sme tu s naším eurom „ozajstní frajeri“)

MORAVA CHUTÍ SKVELO! Takto to vidím ja a iný pohľad nikomu neberiem…

mj

 

 

 

 

 

Posted on by mj

Island na skladačke – rozhovor s Adamom Lisým

Komunite cestovateľov z Bánoviec a blízkeho okolia určite neuniklo, že v mesiaci august dvojica dobrodruhov „od nás“ – Maťo Petruľák a Adam Lisý – realizovala netradičný projekt. Vybrali sa na Island. Teda presnejšie, na ISLAND NA SKLADAČKE. O tomto treku, ale aj o pripravovanom filme som sa zhováral s jedným z nich – s Adamom Lisým.

„Island na skladačke“ – kedy a za akých okolností tento netradičný projekt vznikol?

Nápad vydať sa na Island na „skladačkách“ vznikol kde inde, ako v krčme pri pive. Tu sme sa stretli účelovo s cieľom naplánovať si nejakú letnú „dovolenku“. Na destinácii sme sa zhodli rýchlo. Island a jeho vnútrozemie nás proste lákalo oboch. Ostávalo len vymyslieť, akým spôsobom krajinu prejsť. Ako prvý padol nápad ísť na mopedoch. Tento plán však stroskotal pri zisťovaní ceny trajektu. Je príliš drahý a zdĺhavý. Preto sme prešli k alternatíve cestovania lietadlom, avšak do lietadla by sme mopedy ťažko zobrali. Zrazu Maťa napadlo: „tak zoberme bicykle, také tie skladacie, tie dáme do tašky a pôjdeme na nich“.

Island je obľúbenou destináciou mnohých dobrodruhov. Z akého dôvodu ste si tento ostrovný štát neďaleko Grónska vybrali ako cieľovú destináciu Vy?

Island nás zlákal hlavne svojou pustotou. Vo vnútrozemí sa vám podarí stretnúť tak tri autá denne. A vtedy je to to pravé dobrodružstvo, keď ste tam úplne sami, odkázaní len jeden na druhého.

Na cestách aj u nás v okolí dnes môžeme vidieť mnoho cyklistov. V drvivej väčšine prípadov však všetci jazdia na bicykloch horských resp. cestných. To však nie je Váš prípad 🙂 Prečo práve skladacie bicykle, ľudovo povedané „skladačky“?  

Skladačky sme z počiatku chceli hlavne z praktického dôvodu – že sa dajú zložiť pekne do kufra. No potom sa nám ten nápad začal páčiť stále viac a viac, keďže na normálnych bicykloch by to bolo také „obyčajné“ a to sme nechceli. Chceli sme byť rozoznateľní.

Podľa čoho ste si vyberali vhodný termín pre realizáciu projektu?

S termínom to bolo našťastie dosť jednoduché. Keďže Maťo bol v tomto smere úplne variabilný, tak sme sa zariadili iba podľa dátumu mojej dovolenky. Počasie, ani iné veci sme do úvahy nebrali.

Ako dlho Vám pred samotným odchodom trvala príprava a čo všetko zahŕňala?

Prípravy začali asi dva mesiace pred odchodom kúpou bicyklov a ich úpravou – to bol základ. Ostatné veci mali čas a tie sme riešili aktívne až tak tri týždne pred odchodom.

Vzhľadom k obmedzeným možnostiam ste si museli  dobre premyslieť, čo so sebou vziať a naopak, čo nechať doma. Čo vo Vašej výbave nemohlo chýbať?

Dobrá otázka. Musím povedať, že sme sa pripravovali fakt svedomito a príprave sme venovali kopu času, nakoľko sme nechceli ťahať nič zbytočne. Takže sme v niečom aj zariskovali. Napr. ja som si zobral iba úplne ľahučkú karimatku a spací vak. To obyčajne nerobím a v noci chcem mať istotu tepla. Našťastie som nebanoval. Nebol to megakomfort, ale tých pár nocí sa dalo vydržať. Dokonca sme rozmýšľali aj zo stanu zobrať len vrch – tzv. tropiko – bez vnútornej spálne. To sme ale nakoniec neurobili, čo sa ukázalo ako dobré rozhodnutie.                                                                                                                                   

Ak by ste projekt realizovali opäť, čo by ste si so sebou pribalili a čo by ste už určite nebrali?

Jediné, čo by sme nebrali, by boli možno tak čelové lampy a pribalili by sme si teplejšie rukavice 🙂

Ako ste riešili dopravu na ostrov a neskôr aj nazad?

Na Island sme prišli klasicky lietadlom. Akurát po prílete sme museli vyriešiť malý logistický problém, a to, kde nechať kufre, v ktorých sme všetko doniesli. Našťastie, Maťo našiel cez mail nejakého chalana, ktorý bol ochotný nám ich uskladniť. Takže sme mu len po prílete zavolali, on došiel po ne a potom nám ich takisto aj doniesol. Milý to chalan.

Ako dlho ste na Islande pobudli a koľko kilometrov ste za ten čas najazdili?

Na Islande sme strávili celkovo 17 dní. Z toho 15 sme strávili v sedle bez jediného celého voľného dňa. Voľné dva dni sme si spravili až v cieli, v Reykjavíku. Spolu sme najazdili niečo cez 950 km, z toho vyše 200 viedlo vnútrozemskou nespevnenou komunikáciou. Najviac sa nám podarilo za deň spraviť 90 km a najmenej 30. Priemerná rýchlosť sa pre predstavu pohybovala v od 8 km/hod po 18 km.

Môžeš popísať aspoň cez hlavné body – miesta – trasu, ktorú ste absolvovali? Podľa akých kritérií ste ju zostavovali?

Našou prioritou bola vnútrozemská cesta F26, ktorá vedie od jazera Mývatn až dole na juh, niekde pod Heklu. Rozhodli sme sa, že ju pôjdeme od severu na juh, aby sme si nechali to naj na koniec 🙂 Čiže už zostávalo naplánovať len, ako sa dostaneme na začiatok tejto cesty. Ale keďže sme času mali dosť, tak sme autobus vylúčili a šli sme pekne na bicykloch. A síce, úplne jednoducho, po Ring Road 1 smerom na sever, z Reykjavíku do Akureyri.

Jedno islandské príslovie hovorí „Zdá sa Vám, že je škaredé počasie? Počkajte 10 minút a bude ešte horšie.“ Aké podmienky ste si počas svojho pobytu zažili na vlastnej koži?

Toto príslovie veľmi dobre poznám a je v ňom veľa pravdy. Ale my sme mali na počasie fakt veľké šťastie, keďže nám pršalo vlastne len pol dňa. Väčší problém bol vietor. Ten fúkal skoro stále. No len menšiu časť nám fúkal oproti. Vtedy to bolo fakt ťažké a ledva sme sa hýbali. Ale ostatné dni nám fúkal krásne odzadu a vtedy to bola spanilá jazda, chvíľu šliapeš, potom sa vezieš a tak dookola 🙂

Denne ste v náročných podmienkach prešli na skladačkách niekoľko kilometrov a možnosť oddychu a načerpania nových síl ste tak mali hlavne v noci. V akých podmienkach ste nocovali?

Musím povedať, že sme sa snažili oddychovať dosť aj cez deň. Robili sme si častejšie malé prestávky a jednu takú väčšiu obednú. Noci neboli až také zlé. Jedine vo vnútrozemí to bolo trochu chladnejšie. Tam sme mali menšie problémy so stavaním, aj skladaním stanu, kedy nám strašne mrzli ruky. Dokonca trochu aj snežilo, ale inak sa dalo, keď si teda odmyslím celonočné trepanie vetra stanom 🙂

Ak by sa chcel v budúcnosti niekto z našich čitateľov vybrať tiež na Island, ktoré z miest by si mu určite odporučil navštíviť a prečo?

Budem sa opakovať, ale zase asi len to vnútrozemie. Aj keď je tých krásnych vecí na Islande kopec – od sopiek, cez vodopády, až k termálnym prameňom a neviem ešte čoho všetkého – tak pomyselný mesiac, akým by sa dala vnútrozemská krajina nazvať, nenájdete nikde v Európe, ba asi ani vo svete.

Z akého miesta si odnášate (s čím máte spojený) najintenzívnejší zážitok?

Najintenzívnejší zážitok bude zrejme zároveň aj tá najťažšia situácia do akej sme sa dostali, čiže ten tretí deň, keď sme bojovali so silným vetrom. Večer keď som si ľahol do stanu, som si povedal, že toto bol dúfam jeden z top najťažších dní a skrátka aj bol. Bol som zároveň pripravený na to, že bude ešte aj horšie, ale už nie o moc. Ako by Maťo povedal: „Som pripravený na najhoršie, ale čakám najlepšie.“

S akou najnáročnejšou situáciou ste sa stretli a ako sa Vám ju podarilo prekonať?

Naj bol asi tretí deň, kedy celý deň strašne fúkalo a ešte sme to mali aj výrazne do kopca. Vtedy som bol na konci dňa dosť zle na tom. Videl som v diaľke pumpu, no trvalo asi hodinu, dokedy sme sa k nej dostali. Mal som tam chuť ten bicykel nechať a ísť pešo.

V islandskej kuchyni majú pravdepodobne najväčšie zastúpenie ryby. No počul som aj o špecialitách ako napr. varená ovčia hlava. Čo z miestnej kuchyne ste stihli ochutnať a čo z toho Vám aj chutilo?

Podarilo sa nám ochutnať tradičnú islandskú polievku z jahňacieho mäsa. A to takým štýlom, že sme prišli do kempu a tam nám ju ponúkla vedúca. Vraj deň pred nami bola nejaká veľká skupina ľudí a navarili jej strašne veľa, tak ostalo aj nám 🙂 Musím povedať, že bola výborná. No a ochutnali sme ešte hamburgeri, ktoré asi až také tradičné nie sú. Ale vyzerá že k nim majú na Islande veľmi dobrý vzťah, keďže z ostrova vykázali aj McDonalds a tie teda boli úplne senzačné.

Nemôžem sa neopýtať na miestnu pálenku. Bola lepšia ako naša borovička, slivovička či horec? J

Miestnu pálenku sme bohužiaľ ochutnali až pri odlete, keďže na ostrove sa kúpiť skoro nedá a je veľmi drahá. Tak sme si ju kúpili až na letisku a hneď pri čakaní na let aj ochutnali, teda lepšie povedané, normálne celú vypili. No a bola celkom dobrá. Ale asi nie lepšia ako tie naše špeciality.

Pri akciách podobného druhu nie je núdza o stretnutia s ďalšími cestovateľmi – dobrodruhmi. Na akých ľudí ste mali pri svojej ceste šťastie a podarilo sa Vám nadviazať s niekým aj hlbšie priateľstvo?

Veru áno. Je to presne tak. Postretali sme dosť ľudí. Do reči sme sa logicky dávali hlavne s tými, čo boli na bicykloch. Ale stretli sme aj pár Slovákov, s ktorými sme tiež super „pokecali“. S niektorými z nich sme si vymenili maily, ale nejaké hlbšie priateľstvá, to nie.

Ako sa Vám osvedčila spolupráca vo dvojici? Postretla aj Vás povestná „ponorka“, alebo ste sa jej dokázali vyhnúť?

S Maťom sa poznáme celkom dlho, ale nič podobné sme veru predtým spolu neabsolvovali. Naša spolupráca ale fungovala na výbornú. „Ponorka“ sa neprejavila ani na chvíľu a prakticky sme nemali medzi sebou najmenší problém. Ba naopak, úplne sme si v tomto smere sadli, čo si myslím, že je pri akciách podobného druhu veľmi dôležité.

Cestovanie a spoznávanie sú vášňou a je viac ako jasné, že Island pre Vás nebol poslednou zastávkou. Aké sú Vaše cestovateľské plány do ďalších dní?

Maťo už o tri týždne cestuje na skok do Bruselu a potom hneď odlieta do Kanady na celý rok 🙂 U mňa to až také pestré nie je. V blízkej dobe žiadne veľké cestovateľské plány nemám. Skôr začínam rozmýšľať, čo vymyslíme budúci rok. Hlavne dúfam, že Martin sa vráti z Kanady ešte pred letom. Nech je s kým ísť, lebo podobných „týpkov“ moc nepoznám 🙂

Je o tebe známe, že sa realizuješ aj ako amatérsky filmár. Za krátky dokumentárny film VÝZVA si dokonca získal aj niekoľko ocenení. Uvažoval si už aj nad filmom z Islandu, prostredníctvom ktorého by si nám sprostredkoval Vaše dobrodružstvo?

Natočenie filmu bol jeden zo spúšťacích momentov, prečo takýto projekt zrealizovať. Takže film určite bude. Doniesol som si kopu materiálu, ktorý budem teraz spracovávať.

Kedy a kde ho budeme môcť zhliadnuť?

Možnože už koncom septembra sa objaví na nejakom tom festivale. No a krátky zostrih je už na svete. Ten dnes oficiálne predstavím.

 

Ďakujem ti Adam, že si si našiel čas na náš rozhovor. Verím, že sa s nami podelíš o svoje zážitky z ciest aj nabudúce. Prajem vám spolu s Maťom na cestách životom vždy „ten správny smer“ 🙂

Viac informácií o realizovanom projekte nájdete na webovej stránke www.islandnaskladacke.sk. Odkaz na spomínané krátke video doplním už v priebehu najbližších hodín.

 

Krátke video tu: ISLAND NA SKLADACKE

 

mj

Posted on by mj

Expedícia DoPo (Nízke Tatry)

Donovaly – h. Polianka, Krpáčovo (Nízke Tatry)

16. – 19. júl 2014

Členovia expedície: Juraj Veselý, Marián Jankovič

pre všetky fotky z expedície kliknite sem

DEŇ PRVÝ

  • streda, 16.7.2014
  • Trasa: Donovaly – Ďurková, útulňa
  • Vzdialenosť: 27,9 km. Čas: od 6.30 do 20.00 hod. (spolu 13.30 hod. v teréne)
  • Prevýšenie: 2 846 m. Z toho stúpanie 1 743 m a klesanie 1 103 m
  • Nocľah: Ďurková, útulňa

Záznam z palubného denníka:

2:11 hod expedícia sa začala, od vzrušenia nie som schopný spať, na nete pozerám info ako postupovať pri búrkach a bleskoch, strihám si nechty na rukách. Odchod z BN o 3:35, príchod do BB o 4:45 – prázdne cesty, parkujeme auto na Wolkerovej ulici, taxíkom sa presúvame na hl. stanicu, na Shell-ke komplet servis – káva a toaleta, autobusom na Donovaly, pozeráme trasu a 1 700 výškových metrov na cca 30 km sa nám zdá nezdolateľných. Dali sme si radšej Veselkovej 3-ročnej jablčkovice, už je vše ok, dáme to 🙂 . 6:30 vyrážame od zastávky na Donovaloch, nad osadou Polianka stretáme baču s vybíjaným opaskom, dýkou a 2l červeného čuča, prehodíme pár slov, “dáte si vínečko chlapci?“ …je pohostinný. Po červenej sa vydávame do lesa, cestu lemujú čučoriedky (mňam), terén je podmáčaný, Veselko pustil do gatí a v pravidelných intervaloch robí humbuk, má strach zo stretnutia s medveďom. Vystúpali sme na Kečku, cestou sme prebrali rozvody/rozchody našich priateľov a známych…je ich hojne….doba je zlá. Cez Kozí chrbát prechádzame do Hiadeľského sedla, bol to riadny padák, veľa blata. Až tu sa od horskej služby dozvedáme, že sa dal kopec obísť. Bivakovali tu dve partie pod prístreškom, Slováci a Česi…vraj mali kopec myší v noci okolo seba…bŕŕŕ. Dorazila ďalšia partia šiestich Čechov, majú dve pekné baby. Ponúkli sme im jabĺčko, no odmietli… v duchu si hovorím „vodu ti dám, rozum nie“. 10:45 vychádzame zo sedla na hrebeň, čaká nás najťažšia pasáž. Po pár výškových metroch sme mali čierňavu nad hlavami, netrvalo dlho a spustilo sa to, boli sme ešte v borovicovom lese, obliekli sme si pršiplášte a dali návleky na vaky, váhali sme čo urobiť…do úvahy pripadal zostup do sedla…rovno do myšacieho „doupě“…boli hromy blesky, nakoniec sme mali šťastie a zvolili sme správne…vydržali sme a búrka ustúpila. Vyšli sme z lesa, pokračovali kosodrevinou na Prašivú a ďalej smer Chochule. Zastihla nás ďalšia búrka, cca 150m od nás sa čerti ženili, padali aj ľadové krúpy, prečkali sme pod chumáčom kosodreviny, Veselko premokol. Pokračujeme ďalej, okolo 14:40 dosahujeme vrchol Veľkej Chochule …dôležitý checkpoint, rovno pod ním si opäť ulievame a dávame po pive, Veselko vyfajčil aspoň tri. Upokojil som telefonicky tatka a Lidunku, slniečko vychádza, nálada v tíme je dobrá. 16:30 sme v sedle pod Skalkou, najväčšia kríza zatiaľ, pred sebou máme 8 km…2,5 až 3 hodiny šliapania …bolia nohy, no najviac chrbát a krk. Musíme pokračovať, nie je inej cesty. Na útulňu sme dorazili o 20tej, úplne vyšťavení, siahli sme si na dno síl, posledné 2-3 hodiny sme ani nerozprávali…šetrili sily, pravdepodobne sme to prepálili s hmotnosťou našich batohov, ten môj 21kg, ak by som mohol vrátiť čas a pobaliť sa opäť, nebral by som tripod, tri plechovky piva, sandále a pod. Na hrebeni bolo večer chladno a veterno. Útulňa Ďurková, chatár Tomáš nám ponúkol fazuľovú polievku s párkom a čaj, postavilo nás to na nohy, neboli sme schopní dať si „frťana“ ani pivo, myslím že to hovorí za všetko. Dole pri peci sušíme topánky a premočené veci, na poschodí spíme 30ti na matracoch uložených vedľa seba. Za chrapotu zo všetkých strán idem spať aj ja.

pre všetky fotky z expedície kliknite sem

DEŇ DRUHÝ

  • štvrtok, 17.7.2014
  • Trasa: Ďurková, útulňa – „Štefánička“
  • Vzdialenosť: 20,0 km. Čas: od 9.15 do 19.00 hod. (spolu 9.45 hod. v teréne)
  • Prevýšenie: 2 312 m. Z toho stúpanie 1 077 m a klesanie 1 235 m.
  • Nocľah: chata M. R. Štefánika

Záznam z palubného denníka:

Budíček o 7mej, pred útulňou na slniečku zalievaná kávička, čajík, „cigárka“, chlebík s kultovou paštétou Majka, domáce uhorky, paprika, rajčiny …od tatka a babky Jarky, k tomu všetkému samozrejme aj pivo. Pivo v plechovke si kupujeme od chatára aj na cestu, 9:15 vyrážame smer Chabenec, dali sme si tu po jednom…dnes pijeme môj horec, prechádzame cez Kotliská do Krížskeho sedla, nad nami sa to už opäť zráža zo všetkých strán a počujeme aj hrmenie, zvažujeme, kde sa ukryjeme aby sme boli v bezpečí, odkladá sa aj pitie piva 🙁 . Nakoniec sme sa rozhodli, že pokračujeme ďalej, urobili sme dobre, od búrky sme sa vzdialili. Sme na hlavnom hrebeni NT …za Poľanou, eufória, slniečko chvíľu zasvietilo, vyzuli sme boty a ponožky, dali sme po dvoch, pivko …no na parádu, vôbec nás nevyrušuje že sa blíži búrka, dávame tretí. Aby som nezabudol, stretli sme sa aj s honelníkom …podarený prízvuk mal domorodec, žije tu pod Ďurkovou o konzervách, rozprával nám o vlkovi, ráno ho pri vyháňaní stáda bolo počuť na celú dolinu…“ty kokot jeden maďarský dejdeš, cúvaj kurva…ťahaj do piče hore“ a pod. …celkom pestrá slovná zásoba, kričíme mu že ma v „koske“ zatúlanú kravu, on odpovedá: „To neni krava to je býk“ a šetrí slovami vďaky. Po hrebeni sme plynulo prešli až na Kamennú chatu pod Chopkom, miestami na nás padlo zopár dažďových kvapiek, posledne metre pred chatou nepríjemný severný vietor, na chate sa delíme…Veselko zostáva vonku na terase, ja idem do chaty, sympatická obsluha, dávam si pivo za 2,40 €, k nemu tuniak v konzerve a „bambino“, zasedel som sa tu trochu a cítim únavu, pred sebou máme ešte vrchol dňa a možno aj expedície …dobytie Ďumbiera, pred ním zostup do Demänovského sedla a potom poriadny stupák cez Krúpovo sedlo, do chaty MR Štefánika by sme mohli doraziť do 19tej, čaká nás tam večera. O 17:25 sme dosiahli najvyšší bod našej expedície…volá sa Ďumbier 2 045 m.n.m., je to skvelý pocit, posledné metre som dal opäť so sebazaprením…uvažovali sme nad tým že si vaky necháme v Krúpovom sedle no nakoniec sme ich vyteperili hore, jeden zo štvorice mladých Slovákov – s ktorými sa križujeme od Hiadeľského sedla – nám robí pri kríži „vrcholovku“, s Veselkom si podávame ruky a spoločne sa radujeme že sa nám to podarilo, horec sme už vypili, dávame si jabĺčko 3-ročné. Schádzame dole na „Štefáničku“, dnes sme veľa nachodili po kamennom podklade…cítime bedrové kĺby a chodidla, za veľmi silného vetra prichádzame o 19tej na chatu, sme nadšení…sú tu pisoáre, splachovacie záchody, na izbe sme zatiaľ sami – 8postelovka, na izbe aj umývadlo, oproti sú sprchy, a už si za stolom dávame kotlíkový guláš, na raňajky si Veselko nahlásil praženicu, ja párky s horčicou. Vonku „cigárka“ a fotenie svahu oproti nám pri západe slnka. Už sme vo vnútri, ďalšie pivo a čakáme na hranolky s kečupom. Celkom som pozabudol zaznamenať, že nás od Chopku sprevádzali celou cestou kamzíky, najskôr sme ich videli iba na diaľku v doline, neskôr sme ich stretali priamo na turistickom chodníku, porobili sme si s nimi zopár fotiek, pekné momenty pre nás, zdvihli morálku v našom tíme. Po sprche debatíme na izbe v posteliach, je 22:40 a ja zhasínam svetlo, dobrú noc.

pre všetky fotky z expedície kliknite sem

DEŇ TRETÍ

  • piatok, 18.7.2014
  • Trasa: „Štefánička“ – h. Polianka (Krpáčovo)
  • Vzdialenosť: 13,9 km. Čas: od 9.30 do 16.00 hod. (spolu 6.30 hod. v teréne)
  • Prevýšenie: 1 335 m. Z toho stúpanie 170 m a klesanie 1 165 m.
  • Nocľah: h. Polianka (Krpáčovo)

Záznam z palubného denníka:

O 7:15 sa prebúdzame do upršaného piatka, v noci sme mali návštevu, na izbe s nami prespali dva páry, po príchode sa „hehňali“ že máme na izbe teplo a smrad, pootvorili teda „ventilačku“ na celú noc. Raňajky fantastické, zvažujeme trasu do Krpáčova, na výber máme tri, kuchár nám prezrádza že jednou cestou môžeme naraziť na 6 medvedích rodín…zo sedla Príslop cez Pálenicu, Babu a Mesiačik, z tej druhej že chodila aj toho roku pod chatu medvedica… je rozhodnuté, vyberáme si tretiu možnosť. O 9:30 sa vydávame na cestu, je zatiahnuté no prestalo pršať, ideme žľabom popod Jaskyňu mŕtvych netopierov smerom na Trangošku, stretáme nosičov, pýtame sa ich na váhu nákladu, nosia od 70kg na chrbátoch hore a zásobujú chatu, pre nás nepredstaviteľná váha, okolo 11tej sme na Trangoške, čapuje výbornú 12ku Urpiner, otáčame po jednom a dve pivá, je tu prívetivý obrovský čierny pes novofundlandský zostrihaný na ovcu s veľkou hlavou a smutnými očami, robí nám tu spoločnosť, morálka v tíme je dobrá. Dlhá cesta Bystrianskou dolinou po asfaltke, cítime chodidlá, na Táloch sme zaváhali…Veselkovi som povedal že ďalej si dáme pivo, no ďalej už žiadna putika nebola, prechádzame po žltej do Krpáčova, starý dobrý hotel Polianka, je tu tábor detí z Košíc, na recepcii som sa ako prvé opýtal či tu majú deti so sebou inštruktorky alebo inštruktorov, na izbe dávame sprchu, na terase po dve piva, debatujeme s prevádzkarom, kocháme sa nádherným výhľadom na jazierko, ovečky, kozy, kone. Začalo pršať, zostávame na terase pod dáždnikom, strácam už prehľad o počte pív, výborná večera, potom syrový tanier, ideme do jacuzzi. Za hotelom sa varíme v rozhorúčenej drevenej kadi – jacuzzi, vyhrievanej drevom, fajčíme cigary, pijeme pivo, vonku je teplo, Veselko behá „na adama“ okolo a robí foto+video, užívame si to plnými dúškami, prechádzame do baru a dávame si k pivu utopencov, spať ideme o 23:30…

DEŇ ŠTVRTÝ

Záznam z palubného denníka:

Vstávame o 7mej, na svahu pod oknami fúkajú teplovzdušný balón, zgrupujú sa deti z tábora a po trojiciach-štvoriciach sa striedajú v koši…vzlietnu pár metrov nad zem a potom bezpečne pristanú. Do reštaurácie prichádzame na miestne pomery skoro, čašník nás informuje že otvárajú až o 8mej, dávame si teda čaj, pozeráme odchody autobusov, raňajkujeme ham & eggs, kávička, decká dolietali…urobili si spoločnú fotku, poďakovali sa, slniečko neskutočne pečie a to ešte nie je ani 9hod. Pár minút po 9tej schádzame k jazeru, v bufete po pive, Veselko aj borovičku, je tu pekne, obchádzame pomaly celé jazero, sedíme na rybárskej lavičke a debatíme, v lesíku hneď z kraja nachádzame „brezáky“, Veselko ich berie aj so „suchohríbmi“ domov, v kolibe pri jazere sedíme nad vodou, dávame si cesnačku, ideme už na hotel, pobaliť, odubytovať sa, poďakovať, zaplatiť. Na terase dáva Veselko posledné pivo, o 13:06 sa presúvame autobusom do Lopeja, tu máme cca 10 minút na prestup, Veselko ich využíva na návštevu toalety v miestnom pohostinstve, stíha aj malé pivo, presúvame sa „busom“ do BB, zo stanice taxíkom k autu, kúsok potiahneme autom na miesto stretnutia s Vladom, dohliadal nám na auto, poradil miesto pre parkovanie, približne hodinu debatíme, potom sa lúčime. Krátko po 17tej prichádzame do BN.

RESUMÉ

  • Od stredy do soboty, 16. – 19. 7. 2014 (4 dni/3 noci)
  • Trasa: Donovaly – h. Polianka (Krpáčovo)
  • Vzdialenosť: 61,8 km
  • Čas: spolu 29.45 hod. v teréne
  • Priemerne 20,6 km za 10.00 hod. /denne
  • Celkové prevýšenie: 6 493 m. Z toho stúpanie 2 990 m a klesanie 3 503 m
  • Priemerné prevýšenie 2 165 m /denne

Záznam z palubného denníka:

Naša expedícia sa končí, naplnila očakávania, poriadne sme si dali do tela, hlavne na konci prvého dňa sme si siahali na dno síl, prešli sme cez 60 km nádherným horským terénom, prežili dve búrky, hromy, blesky, aj krúpy, na hrebeni silný severný vietor a večer aj chlad, prekonali prevýšenie takmer 6 500 metrov, vláčili na chrbtoch 20kg-batohy, spali v podkroví útulne na matracoch spolu s ďalšími 30timi turistami, od únavy sme niektoré úseky nerozprávali, dokonca sme nemali chuť ani na jabĺčko či orosené pivko…pri tom všetkom sme sa veľa nasmiali, zažili kopec srandy, utužili celoživotné priateľstvo, prekotili zopár panákov a raz toľko pív, zafajčili cigare vo vyhriatej kadi „ako páni“, spoznali svoje hranice, ale aj miesto v galaxii, zažili nepohodu a nekomfort, aby si vážili pohodu a komfort.

Dovi DoPo…

> Fotky z expedície tu

> Videá z expedície tu

mj

Posted on by mj